Výsledky systematického archeologického výskumu dovoľujú už pomerne presne rekonštruovať obraz o najstaršom osídlení územia dnešného mesta a jeho blízkeho či vzdialenejšieho okolia.

Archeológovia predpokladajú osídlenosť údolia Tople a Ondavy už od staršej doby kamenej (paleolitu). Zatiaľ máme najstarší doklad o ľudskej činnosti v tejto oblasti zo stredopaleolitického obdobia (120.000-40.000 pred n. l.). Sú to artefakty z Komáran, Soli a Banského. Bohato sú zastúpené nálezy z 5. tisícročia pred n. l. , svedčiace o živote prvých poľnohospodárov v povodí Tople (Vranov-Čemerné, sečovská Polianka, Soľ a i.).

Z konca 3.tisícročia pred n. l. pochádzajú pamiatky o roľnícko-pastierskom obyvateľstve, ktoré svojich zomrelých príslušníkov pochovávalo pod mohutnými mohylami (na území okresu od Ďapaloviec po Kladzany. Ojedinelým je zatiaľ nález  zo staršej doby bronzovej (Komárany), ale o to bohatšie je zastúpená mladšia doba bronzová (Vranov-Čemerné, Vyšný Žipov, Michalok, Ruský Kazimír, Nižný Hrabovec  a i.). Archeologické lokality mladšej doby železnej poznáme zo Skrabského, Jastrabia a Sedlísk-Podčičvy. Doba rímska (1. – 4. stor. n. l.) je zastúpená nálezmi z Vranova-Čemerného, Čaklova, Soli, Jastrabia, Čičavy, ako aj žiarovým pohrebiskom v katastri obce Kvakovce na brehu vodnej nádrže Domaša.

Za nesmierne cenné z hľadiska našich najstarších národných dejín považujeme nálezy slovanských sídlisk vo Vranove-Lomnici, Vranov-centrum, Vranov-Čemerné, ale aj v okolitých obciach, dokazujú kontinuitu osídlenia tohto regiónu v pred veľkomoravskom a veľkomoravskom období po veľkomoravskom. Toto konštatovanie platí aj pre poznanie počiatkov dejín samotného Vranova, ktorého územie vykazuje historickú kontinuitu veľkomoravského obdobia nepretržite až po súčasnosť.

Hoci sa včasnostredoveká osada Vranov po prvý raz spomína v registroch pápežského desiatku z r. 1333-1337, je nepochybné, že jestvovala už pred 14. storočím. Nepriamo na to poukazuje jej  zemepisná poloha a starobylý slovenský názov, ale najmä sídelno-spoločenská rozvinutosť, ktorú už pred rokom 1333 reprezentovala vranovská farnosť, ako jediná cirkevnosprávna inštitúcia na hradnom panstve Čičva ( o ktorého existencii máme správu z roku 1270).

Až do začiatku 16. storočia Vranov a rozsiahle feudálne panstvo (s hradmi Čičva, Vranov a Skrabské) patrilo magnátskej rodine Rozgoňovcom (šľachticom z Rozhanoviec). Ich zásluhou sa už v priebehu prvej polovice 14. storočia uskutočnila transformácia osady v stredoveké poddanské mestečko. V roku 1350 Ľudovít I. povolil konanie trhu vo Vranove každý pondelok, čím sa zrejme legalizovala stará trhová radícia. Tou istou listinou panovník udelil šľachticom z Rozhanoviec právo meča, ktoré zabezpečovalo ochranu nielen samotnému rodu  pred zbojníkmi a zločincami, ale aj kupcom a obchodníkom, prechádzajúcich týmto územím. Rozvoju obchodných stykov a rastu remeselnej výroby napomáhali aj ďalšie výsady, ktoré mestečku udelil kráľ Matej (v roku 1458 vyberanie mýta pri Vranove a Zámutove a roku 1461 právo jarmoku a právo skladu).  Výhodná zemepisná poloha na obchodnej ceste smerujúcej do Poľska zabezpečila Vranovu roku 1540 významné právo tridsiatku (vranovská colnica bola filiálkou kráľovského colného úradu v Košiciach).

Mestské obyvateľstvo sa venovalo predovšetkým remeslám, obchodu a roľníctvu. Už zo začiatku 16. storočia máme údaje o existencii spoločného cechu majstrov (1570). V tomto období mali pravdepodobne svoj cech aj mäsiari. Poslednou cechovou organizáciou vranovských remeselníkov bol čižmársky cech, založený roku 1725.

Zápas o stavovské a náboženské slobody bol hlavnou príčinou protihabsburských povstaní, ktoré od začiatku 17. stor. do 18. stor. viedla uhorská nekatolícka šľachta. Väčšina týchto povstanísa buď priamo alebo nepriamo dotkla aj dejín Vranova a jeho okolia. Avšak udalosťou, ktorá bezpochyby najcitlivejšie zasiahla tu žijúce obyvateľstvo, bolo bezo sporu východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Priebeh povstania vo vranovsko-zámutovskej oblasti mal najdramatickejší spád, keďžeo život tu prišlo dvanásť osôb. Tomu zodpovedala aj odplata zo stranyvrchnosti, keď tzv. horúcim právom vranovským na smrť obesením bolo odsúdených41 účastníkov povstania.

Ani udalosti revolučných rokov 1848-1849neovplyvnili pozoruhodnejšie hospodársko-spoločenské pomery mestav nasledujúcom období. Vranov už od začiatku 19. storočia hospodárskyupadal a stal sa typickým poľnohospodárskym mestečkom s menejvýznamnou remeselnou a obchodnou činnosťou. Sčasti si udržal významspoločensko-politického centra, hlavne preto, že sa stal sídlom okresu. Národnostne bol Vranov v polovici 19. storočia ešte slovenským mestečkom. Dôsledky násilne uskutočňovanej maďarizácie sa prejavili už v roku 1910, keď z celkového počtu obyvateľov už len 27,5 % sa prihlásilo k slovenskej národnosti. Priaznivejšia bola situácia v obciach okresu, kde slovenskúnárodnosť udalo 72 % obyvateľov.

Za tejto situácie bol vznik Československej republiky právom považovaný za medzník v živote slovenského národa.

          Vo Vranove, podobne ako aj v ostatných bývalých zemepanských mestečkách sa zachovalo málo umeleckohistorickýchpamiatok. Najcennejšou architektonickou pamiatkou je rím.-katolícky kostol Narodenia P. Márie zo 16. storočia. Predstavuje typ neskorogotickej monumentálnej sakrálnej stavby. Vysoká masívna veža bola koncom minulého storočia regotizovaná v duchu romantickej pseudogotiky. Pôvodný gotickýinteriér sa nezachoval. Dnešná jednotná ucelená baroková výzdoba interiéru pochádza z prvej polovice 18. storočia. Umeleckohistoricky cenné barokové oltáre a kazateľnica pochádzajú z dielne košického rezbára Jozefa Hartmanna. Vysoká valená klenba s lunetami dostala v roku 1754 nádhernú freskovú výzdobu, ktorej autorom je významný český maliar Ján Lukáš Kracker. Dodnes sa zachovali fragmenty pôvodných fresiek.

          Vranovský kostol opatruje cennú liturgickú súpravu, ktorá pozostáva z barokovo-rokokovej monštrancie, kalicha, cibória, pacifikálu a kalicha. Tento chrámový poklad, pozlátené striebro, zdobené tepaným a emailovým dekorom, vyhotovil pre vranovský kostol v rokoch 1759-61 levočský zlatník Ján Szilassy.

          Budova kláštora paulínov pochádza z druhej polovice 17. storočia. Dvojpodlažná budova má klasistickú úpravu. Portál je barokový. Na jednom klenbovom poli v interiéri je nástropná maľba od J. L. Krackera (1765).

Oba kostoly – evanjelickej cirkvi a. v. a evanjelickej cirkvi reformovanej – boli postavené v prvej polovici 20. storočia.

Počiatky školstva vo Vranove siahajú do 14. storočia, kedy okrem trhu, ktorý vplýval na rozvoj materiálnej kultúry, jestvovala popri farách i škola zameraná na výučbu liturgickému spevu a na výučbu čítania a rátania. Prvé písomné údaje týkajúce sa vranovskej školy pochádzajú z druhej polovice 15. storočia, kedy sa vo Vranove usadil jeden zo školských rádov, ktorý tu mal svoj kláštor, rád františkánov. Existenciu tejto školy umožňuje síce pobyt tohto rádu, ale jej potrebu na kvalitatívne vyššom stupni, si vynucuje vcelku dynamický rozvoj mestečka.

            Podobne ako vo väčšine slovenských miest aj vo Vranove dochádza k zásadným zmenám na poli školstva v spojitosti s prenikajúcou reformáciou. Svojich stúpencov získava reformácia najmä u maďarskej časti obyvateľstva. Z iniciatívy zemepána Vranova (rodiny Báthoryovcov, ktorým Vranov patril od začiatku 16. storočia), bolo v roku 1570 zriadené evanjelické humanistické gymnázium. Ján Rezník, autor známej práce Gymnasiologia, udáva jestvovanie školy v rokoch 1570-1636. Spomedzi  rektorov uvádza Štefana Borhiho, Mateja Damascena, Demetra Verbitza a Michala Blažku. K opätovnému obnoveniu gymnázia došlo na krátky čas v druhej polovici 17. storočia a opäť zaniklo po potlačení povstania Imricha Tokolyho.

Úpadok školstva vo Vranove od začiatku 18. storočia je vlastne obrazom celkového hospodársko-spoločenského poklesu po satmárskom mieri. K zásadnej zmene nedošlo ani po prijatí školských a náboženských zákonov M. Teréziou a Jozefom II.

Jedným z najťažších období v dejinách vranovského školstva boli roky násilnej maďarizácie slovenského obyvateľstva. Podľa nariadenia úradov bolo aj vo Vranove zrušené vzdelávanie v slovenskej škole a zriaďuje sa škola maďarská. Nielen odklon od slovenskej národnosti charakterizuje obdobie prelomu  19. a 20. storočia, ale aj neuveriteľne vysoká negramotnosť. Podľa štatistických údajov z roku 1910 bolo vo Vranove 42, 7 % negramotných (v okrese dokonca 55, 4 %).

Krokom vpred bol nesporne vznik Československa a vytvorenie nových podmienok pre prácu škôl a učiteľov. Napriek významným zásahom do politiky nášho školstva a v medzivojnovom období, nemôžeme nevidieť, s akými ťažkosťami sa rodila požiadavka obyvateľov nielen mesta Vranova, ale celého okresu, aby vo Vranove bla zriadená meštianska škola (čiže škola druhého stupňa). Dlhodobý zápas bol úspešne zavŕšený 11. júla 1930, keď Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe výnosom č. 94752/30-I. dalo súhlas na založenie obecnej  meštianskej školy koedukačnej s československým vyučovacím jazykom. Pôvodný zámer na založenie štátnej meštianskej školy ministerstvo financií neschválilo.

          Nová stránka dejín školstva vo Vranove sa po viac než tristoročnej prestávke začala písať až začiatkom päťdesiatych rokov, keď sa vo Vranov stal opäť sídlom strednej školy – g y m n á z i a.

Doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc.