Dr. Cyril Daxner – zabudnutý člen rodu Daxnerovcov

Cyril Daxner (20.7.1904 – 7.6.1945) patrí medzi významné, no bohužiaľ v rámci celoslovenských súvislostí zabudnuté osobnosti našich moderných dejín. Zomrel v mladom veku nedožitých 41 rokov, iba niekoľko dní po skončení ničivej 2. svetovej vojny, no jeho život bol bohatý na udalosti a odvážne činy. Súčasne bol jedným z posledných významných členov starobylého slovenského rodu Daxnerovcov, ktorý splodil štyri generácie advokátov, tri generácie významných slovenských politických činiteľov, ale aj aktívnych predstaviteľov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v 19. až 20. storočí. V živote práve spomínaného Cyrila sa akoby skoncentrovali peripetie tejto pozoruhodnej rodiny a slovenského národa. V určitom ohľade je Cyril Daxner symbolickou postavou, keďže jeho osud sa v mnohom podobá na životy iných národovcov, po ktorých sa po čase zľahla zem a ich inšpirujúce životné osudy musíme nanovo objavovať.

Kto je vlastne Dr. Cyril Daxner? Presvedčený národovec, slovenský dôstojník, hrdina Malej vojny z marca 1939, organizátor Slovenského národného povstania na východnom Slovensku, advokát a mladý martýr umučený nemeckým nacizmom. Búrlivý život nebol zdrojom náhody, všetko tkvie v hlbokých rodinných koreňoch. Cyrilov starý otec nebol nik iný než Štefan Marko Daxner – spolupracovník Ľudovíta Štúra a jeden z vedúcich predstaviteľov Slovenského povstania z rokov 1848 až 49. Štefan Marko Daxner (28.12.1822 – 11.04.1891) bol taktiež profesijne advokát, ale súčasne aj ideológ národného hnutia a tvorca politického programu aktuálneho až do roku 1918. V neposlednom rade ho poznáme ako spoluzakladateľa Matice i neohrozeného obrancu evanjelickej cirkvi a. v. pred maďarizáciou na Gemeri a Honte.

Prekvapením bude, že Cyrilov otec Ivan je rovnako významnou osobnosťou. Ivan Daxner (2.2.1860 – 28.12.1935) má priamu spoluúčasť na vytvorení Česko-slovenskej republiky. Podpisoval Clevelandskú a Pittsburskú dohodu – teda známe dokumenty, ktoré viedli k oslobodeniu od stáročnej rakúsko-uhorskej nadvlády. Bol súčasne tajomníkom Slovenskej ligy, jednej z najstarších slovenských organizácií na americkom kontinente. Zo široko rozvetveného príbuzenstva, ktoré nemôžeme celý vymenovať, je treba spomenúť Karola Kuzmányho, prvého historického podpredsedu Matice slovenskej a superintendenta Evanjelickej cirkvi a. v., ktorý bol Cyrilov prastarý otec. Medzi blízkych príbuzných patrili napr. Janko Jesenský (30.11.1874 – 27.12.1945), slovenský spisovateľ, advokát, politik a prvý slovenský nositeľ titulu národný umelec. Ďalej jeho bratranec Juraj Janoška (16.10.1882 – 23.4.1945) advokát, zastupujúci župan, istý čas dokonca predseda Slovenskej národnej strany v medzivojnovom období, účastník SNP, ktorý podobne ako Cyril zomrel tragicky v poslednom vojnovom roku 1945.

Životopis Cyrila Daxnera nie je komplexne spracovaný v  samostatnej publikácii, no odkazy k jeho osobnosti sa nachádzajú vo viacerých zborníkoch a historických prácach. Poukazujú na význam Cyrila Daxnera v troch oblastiach a to: v aktívnej účasti v bojoch počas Malej vojny z marca 1939, v organizácií SNP na východnom Slovensku a v nezanedbateľnej kultúrnej i cirkevnej stope, ktorú zanechal v hornozemplínskej – vranovskej oblasti.

Cyril Svetozár Daxner sa narodil 20. júla 1904 v Tisovci v okrese Rimavská Sobota. Rodičovský dom mu bol zdrojom lásky k národu a už v detstve si odnášal záujem o národné veci, idealizmus a predsavzatie stáť na strane spravodlivosti. Cyril Daxner vychodil ľudovú školu v rodnom Tisovci, neskôr v roku 1923 maturoval na Gymnáziu v Martine. Práve martinské prostredie upevnilo jeho svetonázor, ktorý si priniesol z rodičovského domu. Nasledoval svojich predkov a začal študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia a získaní doktorátu z práva sa symbolicky vrátil krátko do martinského prostredia, keď pracoval ako redaktor Národných novín. Vojenskú prezenčnú službu vykonával ako delostrelec v meste Vranov nad Topľou, ktoré významne zasiahne do jeho života. Hornozemplínsky kraj mu učaroval a po zložení advokátskej skúšky si v roku 1934 otvoril advokátsku kanceláriu priamo v tomto meste.

Daxner pôsobil v meste desať rokov a za toto obdobie si vybudoval významný vplyv. Bol známy originálnymi názormi, aktívnym spoločenským i kultúrnym životom, advokátskou praxou, sociálnym cítením a pomocou obyčajným ľuďom. Všetko toto spôsobilo, že meno Daxner medzi ľuďmi v regióne rezonuje aj po sedemdesiatich rokoch, pričom mnohí ani nepoznajú všetky jeho činy a celé rodinné pozadie. V neposlednom rade bol C. Daxner presvedčený kresťan a stal sa prvým dozorcom Evanjelického cirkevného zboru a. v. vo Vranove. Dodnes to pripomína druhá pamätná tabuľa v Chráme Ducha Svätého. Spoločensky aktívny Cyril bol aj zakladateľom rybárskeho spolku v meste – zaujímavosť, ak si uvedomíme rozsah jeho záujmov a advokátske povolanie, ktoré mu zaberalo dosť času.
Sotva tridsaťročný Cyril si však všímal aj európske politické dianie, čomu mu napomáhali vyspelejšie jazykové znalosti – ovládal ruštinu, maďarčinu a nemčinu. Daxner bol podľa spomienok idealista, nepatril k žiadnemu politickému zoskupeniu, jeho jedinou politickou prioritou bola obrana národných práv Slovákov. Práve politické nezaradenie však predznačilo jeho budúcu tragédiu a povojnové zabudnutie ! Rovnako si uvedomoval, že blížiaca vojnová kataklizma presahuje ľudácke, agrárnické či komunistické boje o moc. Nacizmus a pangermanizmus vyvolával v ňom odpor, ako dosvedčujú svedectvá jeho súčasníkov, jasne si uvedomoval ich skutočné svetovládne ciele a nebezpečenstvo predovšetkým pre slovanské národy. V roku 23. septembra 1938 prijal s nadšením vyhlásenie mobilizácie a nastupuje do česko-slovenskej armády ako aktívna záloha. Po Mníchovskej dohode sa vracia sklamaný domov, čoskoro si však znovu oblečie uniformu.

Dobrovoľník v Malej vojne

Mýtus Veľkého Uhorska mátal maďarskú politickú elitu počas celej existencie prvej Česko-slovenskej republiky (1918 – 1939). Vtedajší vládca maďarskej monarchie bez kráľa – regent admirál Miklóš Horthy, paradoxne admirál bez loďstva, dlho nemohol vzhľadom na vojenskú a hospodársku slabosť maďarského štátu uskutočniť expanzívne ciele voči svojim susedom. Maďarskí diplomati v Ríme a v Berlíne pripravovali úder na Slovensko celé roky, súčasne neverili, že by sa útoku niekto účinne postavil na odpor. Mali na to odskúšané príklady: Viedenskú arbitráž a tragédiu Podkarpatskej Rusi.

Pod dohľadom Nemeckej ríše a fašistického Talianska dňa 2.11.1938 sa v rakúskej metropole uskutočnil veľmocenský diktát, ktorý vošiel do dejín ako tzv. Viedenská arbitráž. Následkom bolo odtrhnutie územia južného Slovenska v prospech Maďarska. Kompas dejín sa nezadržateľne posúval k svetovej vojne. V tejto súvislosti sa zabúda, že niekoľko dní po rozpade západnými spojencami zradenej Česko-slovenskej republiky dňa 15. marca 1939 bola prvýkrát v jej dejinách vyhlásená aj samostatná Podkarpatská Rus pod názvom Karpatská Ukrajina. Maďarskí predstavitelia neváhali ani chvíľu a v ten istý deň maďarská armáda napadla nový štát. Rusíni a zvyšky česko-slovenskej armády sa postavili na odpor, ale už 18. marca 1939, teda o tri dni Podkarpatská Rus padla. Tieto udalosti významne zasiahli do vedomia Cyrila Daxnera, mesto Vranov nad Topľou bolo totiž vzdialené od hraníc iba 80 km.

Po obsadení južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi bolo na rade Slovensko. Maďarské kolóny v rámci tzv. „malého riešenia“ prekročili naše východné hranice a postupovali na Stakčín, Starinu, Sobrance a Sninu. Slovenská armáda sa iba formovala, vojaci českej národnosti odchádzali, chýbali dôstojníci a velenie. Dobrovoľníci a vojaci v chvate nasadali na korby áut narýchlo naložené muníciou. Mladí slovenskí piloti stíhačiek a ľahkých bombardérov zo Spišskej Novej Vsi v malých výškach napádali vojenské kolóny na línii Nižná Rybnica – Sobrance – Veľké Pavlovce a spôsobovali útočníkom ťažké materiálne straty. V prudkých vzdušných súbojoch sa zrážali slovenské stíhačky Avie B-534, bombardéry letov Š-328 s maďarskými Fiatmi CR-32. Ako odpoveď nato bolo uskutočnené maďarským kráľovským letectvom (zakúpenými nemeckými Junkersami JU-86) prvé hĺbkové bombardovanie stredoeurópskeho mesta – Spišskej Novej Vsi 24. marca 1939! Práve v týchto pre Slovensko kritických okamihoch prišla aj hviezdna chvíľa poručíka (neskoršie dosiahne hodnosť nadporučíka) v zálohe Cyrila Daxnera. O postupe horthyovských jednotiek sa dozvedel vzhľadom na malé vzdialenosti bezprostredne. Potom ako dorazila informácia o maďarskom útoku, neváha a v priebehu niekoľkých hodín sa dobrovoľne hlási na veliteľstve v Prešove. Nový minister národnej obrany Ferdinand Čatloš vydal rozkaz o obrane východných hraníc a poveril velením podplukovníka Augustína Malára. Zaujímavosťou je, že v celej bývalej česko-slovenskej armáde boli v tých dňoch iba dvaja aktívni podplukovníci slovenskej národnosti – F. Čatloš a A. Malár. Práve na nich po odchode dôstojníkov českej národnosti zostalo bremeno najvyššieho velenia.

Rudolf Strieženec jasne popisuje situáciu v prvých minútach vojny v známej reportáži „Stráž na východe“ a dôležitú časť venuje práve C. Daxnerovi. V čase bezprostredne po maďarskom útoku podplukovník Augustín Malár vysiela na front nového veliteľa a profesionálneho vojaka – majora Karola Kubíčka. Ten ešte v ten deň neskoro večer prichádza do Michaloviec a nahradzuje kpt. Štefana Haššíka. V „Zemplínskej skupine“ vládne chaos, českí dôstojníci odovzdávajú velenie a prítomní slovenskí dobrovoľníci nemajú žiadne rozkazy. Mjr. Karol Kubíček chladnokrvne zorganizuje velenie, okrem iného na rozkaz podplukovníka A. Malára nasadzuje na front rýchlo zostavené jednotky ľahkých tankov a obrnených vozidiel, tie sú však bez obsluhy, keďže českí vojenskí profesionáli odišli. Poručík delostrelectva Cyril Daxner, ktorý sa hlásil priamo u A. Malára, najprv bojuje ako dôstojník v delostreleckej batérii pri Sobranciach, potom preberie velenie práve nad tzv. „útočnou vozbou“ zostavených z obrnených vozidiel. Závažným problémom s ľahkými tankami a obrnencami bol však v tom, že neznámi sabotéri nasypali do motorov piesok, čím ich v podstate znefunkčnili. S vynaložením obrovského úsilia sa podarí Cyrilovi Daxnerovi a jeho spolubojovníkom spojazdniť päť obrnencov typu OA vzor 30 vyzbrojených ťažkými guľometmi, ktoré sú okamžite nasadené v hlavnom a najsilnejšom južnom smere útoku maďarského VIII. armádneho zboru. Pridávajú sa k nemu mladí dobrovoľníci poväčšine chlapci z prešovského telegrafného práporu a zopár starších profesionálov. Dr. Cyril Daxner a jeho jednotka napriek tomu, že nemala skúsenosti s takýmto druhom vozidiel, je nasadená do prudkých bojových v okolí Nižnej Rybnici. Slovenskí vojaci, ako popisuje Rudolf Strieženec, úspešne nahradili vedomosti nadšením a obetavosťou. Počas bojov v zemplínskej oblasti prejavili skutočnú odvahu, čo v spomienkach uviedli napríklad aj viacerí maďarskí dôstojníci. Cyril Daxner napriek veliteľskej hodnosti nesedel v zázemí, zúčastnil sa nasadenia aj osobne priamo na frontovej línii. Pri bojovom strete s horthyovskými Maďarmi iba o vlások ujde smrti, keď sa mu podarí na poslednú chvíľu vyliezť zo zasiahnutého obrneného vozidla, no jeho vodičovi výbuch zmrzačí ruku. Boje si vyžiadali straty na životoch príslušníkov obrnených jednotiek, ale slovenskí vojaci rozkaz splnili. Práve zostavená útočná skupina obrnených vozidiel zohrala spolu s nasadením letectva kľúčovú úlohu v spomalení a neskoršom zastavení agresie maďarských jednotiek. Z odvážnych slovenských príslušníkov “útočnej vozby” pod velením Cyrila Daxnera treba spomenúť: čat.asp. Juraja Ťažára, des. Antona Lieskovského, slob. Jána Nenkyho, slob. Jána Kubíka, voj. Jozefa Bednára a legendárneho hrdinu “Malej vojny” Mikuláša Klanicu, ktorý padol práve počas týchto bojov.

Hŕstka dôstojníkov, ku ktorej patril nadporučík Cyril Daxner, má veľkú zásluhu v niekoľkodňových bojoch o východné Slovensko. Títo mladí dôstojníci, poddôstojníci i vojaci prepísali históriu v najzávažnejších chvíľach. V tom čase čakali v zálohe ďalšie maďarské zoskupenia v blízkosti Nitry v rámci tzv. „veľkého riešenia.“ Minimálne sa počítalo s obsadením územia po Poprad v rámci diplomatického žargónu „fait a compli,“ teda postavenie pred hotovú vec, ktorú už nemožno vziať spať. Admirál M. Horthy vedel, čo robí, veď medzi predstaviteľmi vtedajšieho Poľska a Maďarska prebiehala horúčkovitá komunikácia o vytvorení spoločnej hranice a koordinácii vojenských krokov. Nemožno si predstaviť, čo by stalo, keby mladá Slovenská republika padla iba niekoľko dní po vyhlásení samostatnosti – podobne ako Podkarpatská Rus. Ktovie, aký by bol vývoj v roku 1944, či by bolo SNP, ako by sa konštituovali ústavne pomery v 1945? Nasadenie dobrovoľníkov a mechanizovaných jednotiek bolo o to dôležitejšie, keďže Nemci zostali „verní svojej povesti“ a zakázali presunúť slovenskej armáde na východ ťažké zbrane a to napriek tomu, že dňa 23. marca 1939 so slovenskou vládou podpísali tzv. „Ochrannú zmluvu!“ V prvých kritických okamihoch maďarského útoku zostali jediné motorizované zbrane, ku ktorým patril nadpor. Cyril Daxner. Boje sa nakoniec zastavili, ale zrážky trvali ešte v máji 1939. Horthyovskí generáli však obsadenie Slovenska už nikdy neuskutočnili!

Na päťdesiate výročie Malej vojny sa uskutočnila v Michalovciach roku 1993 konferencia historikov mapujúca vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939, z ktorej bola vydaná publikácia Malá vojna. V kapitole venujúcej sa dobrovoľníkom a nevojenským jednotkám je zvláštna časť porovnávajúca dvoch, ako píše Ján Korček, prominentných dôstojníkov, ktorí tak fanaticky bojovali proti horthyovcom. Išlo o kpt. Štefana Haššíka a nadpor. Cyrila Daxnera. „Vonkajšie ohrozenie motivovalo k zjednoteniu a spolupráci. Avšak ako to už býva – iba nakrátko, dočasne. Stovky dobrovoľníkov, spoločne bojujúcich proti agresii v malej vojne, preskupil vývoj v nasledujúcich rokoch na rôzne strany domácej barikády.“ Kontrastným príkladom sú práve títo dvaja presvedčení národovci a odvážni bojovníci: Haššík sa stane županom a neskôr ministrom obrany Slovenského štátu. C. Daxner organizuje Povstanie. Š. Haššík skončí v emigrácii, bude odsúdený na trest smrti a domov sa nikdy nevráti. C. Daxner umiera tragicky tesne po 2. svetovej vojne. Príbehy, ktoré všeličo vypovedajú o našich dejinách a zložitosti obdobia, ktorým musel prejsť slovenský národ v 20. storočí. Nepredbiehajme. Píše sa rok 1939 a demobilizovaný nadporučík Daxner sa vracia domov do Vranova nad Topľou. Pre jeho osobnosť je charakteristické, že bez zaváhania ukryje časť vojenského materiálu v blízkych horách. Sú dôkazy, že už v roku 1939 v rozhovoroch predpovedá všeobecnú vojnu medzi Nemeckom a sovietskym Ruskom. Urobil aj prvé kroky k budúcemu organizovaniu odboja.

Spoluorganizátor SNP

C. Daxner bránil s nasadením života Slovenskú republiku v marci 1939, no nemohol sa stotožniť, čo priniesol nasledujúci politický život. Nezatváral oči nad okupáciou južného a východného Slovenska, postupným nárastom nemeckého vplyvu na štát, presadzovanie nacistických metód do spoločnosti a nasadenie slovenskej armády na východnom fronte. Daxnera tento vývoj nenechával chladným a v tomto ohľade zostal verný ideám starého otca Štefana Marka Daxnera a otca Ivana Daxnera. Svoj ďalší politický život orientoval na priamy odpor proti nemeckému snaženiu ovládnuť Európu a bol jedným z najvýznamnejších organizátorov občianskeho odboja na východnom Slovensku. Vo svojich krokoch však nebol opatrný a svojimi politickými názormi sa veľmi netajil.

Po zatiahnutí slovenskej armády do vojny na východe do ruských šírav sa slovansky orientovaný Cyril Daxner čoraz častejšie zapájal do víru vojnových udalostí. Využíval pritom svoje široké pracovné, rodinné a osobné kontakty. V  dome, v ktorom žil a pracoval a ktorý dodnes stojí v centre Vranova, sa zbiehali nitky odboja, pričom nadväzoval spojenia s občianskymi hnutiami v Humennom, Bardejove, Stropkove, ale aj v Bratislave.

V roku 1943 dôjde k zaujímavému stretnutiu dvoch osobností odboja. Za účelom získania podpory výcviku pre budúcu partizánsku skupinu vycestuje v roku 1943 do Vrútok. Vo Vrútkach sa stretáva s Viliamom Žingorom,  budúcim vojenským veliteľom 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Spolupráca bola nadviazaná, ale všetky ciele sa vzhľadom na vývoj situácie nedotiahli do konca. Žingorov osud je taktiež tragický a príznačný pre slovenské dejiny 20. storočia. Po roku 1948 sa stal obeťou perzekúcií gottwadovského režimu, najmä kvôli svojim protikomunistickým vyjadreniam. Napriek povstaleckým zásluhám ho obvinia z rozvratnej činnosti, odsúdia na trest smrti a v roku 1950 nemilosrdne popravia. Ako uvádza historik Peter Šafranko v súvislosti s ďalšími zaujímavými stretnutiami: „Cyril Daxner pri zabezpečovaní potrieb pre partizánov sa stretol podľa niekoľkých svedectiev v marci 1944 v Hanušovciach aj s veliteľom Čapajevovcov – I. K. Baľutom a legendárnym Ľudovítom Kukorellim, vtedy známym pod krycím meno Martin. Tu im bol rozdelený finančný balík, ktorý sprostredkoval z Bratislavy Dr. Michal Barbarič a bol určený na podporu partizánskej činnosti.“ Bolo to vari posledná organizačná spolupráca Cyrila Daxnera a Ľudovíta Kukorelliho. Ani ten sa konca vojny nedožije a zomiera za dodnes nevyjasnených okolností pri prechode frontu dňa 24.11.1944. Ako jediný povstalecký veliteľ mal slávnostný pohreb v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, odpočíva na vojenskom cintoríne v Košiciach.

Občiansky odboj sa z mesta Vranov nakoniec rozšíril aj do obcí, kde ho podporovali hlavne ľudia osobne úzko prepojení s C. Daxnerom. V zimnom období sa jeho vila stala domovom viacerých ruských vojnových zajatcov, ktorí utiekli z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Tu dostali potraviny i ošatenie. Postupne boli zaradení do partizánskych jednotiek Pučkov, Čapajev, Pugačov pôsobiacich v tunajšom regióne. Cyril Daxner mal významný podiel na založení vranovskej partizánskej skupiny. Opieral sa pritom o  zásadu spolupráce so všetkými zložkami slovenského ilegálneho odboja. Tunajšia odbojová činnosť sa stávala tŕňom v oku Ústrednej štátnej bezpečnosti. Za pomoci svojich agentov – jeden z nich bol desiatnik slovenskej armády Miro Barták, ktorý prispel k odhaleniu vranovskej skupiny, získala štátna bezpečnosť informácie o ilegálnom hnutí Daxnera a jeho spolupracovníkov. Daxner, jeho rodina a známi sa kontaktovali  s mnohými ľuďmi a dôsledne nepreverovali osoby, s ktorými sa dostali do styku. To umožnilo ÚŠB nasadiť spomínaného konfidenta, ktorý mal pre partizánov zabezpečiť zbrane zo zásob slovenskej armády.

Dom Cyrila Daxnera v centre mesta bol 19. apríla 1944 obkľúčený príslušníkmi Ústrednej štátnej bezpečnosti. Podľa svedectiev sa Cyril Daxner nechcel vzdať. Jeho gazdiná, aby zabránila zabitiu pri beznádejnej prestrelke, mu skryla osobnú pištoľ. Bol zatknutý spolu s manželkou a jej sestrou a následne vypočúvaný. Od 15. mája 1944 väznený v zaisťovacom tábore v Ilave a neskôr v Bratislave.

Tragika životného osudu

Ján Ursíny vo svojich pamätiach „Z môjho života“ napísaných po 2. svetovej vojne v čase, keď ako vedúci činiteľ bývalej Demokratickej strany nemohol rátať s ich vydaním v socializme, spomína Cyrila Daxnera hneď niekoľkokrát v súvislosti s jeho zatknutím a pobytom vo väzeniach. Neznámym faktom je, že prvá slovenská novinárka z povolania a súčasne bývalá redaktorka Slovenského denníka (vydávaného slovenskými agrárnikmi) Oľga Hamaľová-Grebeníková intervenovala u svojho bývalého kolegu novinára Alexandra Macha za viacerých uväznených príslušníkov odboja. Medzi nimi aj vo veci oslobodenia Cyrila Daxnera. Šaňo Mach ako minister vnútra pomohol slovenským komunistom Gustávovi Husákovi a Ladislavovi Novomeskému, ale aj menej známym členom občianskeho odboja. Šaňo Mach vyhovel síce novinárke Oľge Hamaľovej pri viacerých osobách, pomohol aj uväznenej Cyrilovej manželke Xénii, no pri mene Daxner zostal prekvapivo odmeraný. Hamaľová akoby tušila tragický osud Dr. C. Daxnera. Vytrvalo a nevzdávajúc sa opakovane vynakladala veľké, ale bohužiaľ márne úsilie ho zachrániť. Vytrhnúť Cyrila z nemeckého kolotoča smrti už nebolo možné.

Ako spomína Ján Ursíny: „V čase, keď Nemci prestali dôverovať Machovi a slovenskej vláde vôbec, zmocnilo sa gestapo našich politických väzňov. Dr. C. Daxner bol prevezený z väznice policajného riaditeľstva na krajský súd. Oľge Hamaľovej sa peňažnými úplatkami podarilo vymôcť z gestapa viacerých politických väzňov, žiaľ v prípade Cyrila Daxnera sa to nepodarilo. Gestapo ho nakoniec vo februári 1945 napriek protestu slovenského prokurátora odvlieklo, a tak sa Daxner ocitá pred väzenskou bránou koncentračného tábora Mathausen. Do tohto tábora, ako spomína Ján Ursíny, boli presunutí viacerí slovenskí národovci, kňazi a intelektuáli. Nebola to náhoda. Mathausen bol určený práve na vyhladzovanie inteligencie, kresťanských aktivistov a proti nemeckému nacizmu zameraných intelektuálov. Medzi nich bezpochyby patril mladý Daxner.

Mauthausen a Gusen I. boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byť najprísnejšími pre „nenapraviteľných politických protivníkov tretej ríše.“ Podmienky sa považovali za výnimočne neznesiteľné, dokonca aj na koncentračný tábor. Mauthausen mal neslávne známy kameňolom s tzv. schodmi smrti, ktorých fotku sme mohli vidieť v mnohých dokumentárnych filmoch.

Pre Cyrila Daxnera bolo nešťastím, že tábor bol oslobodený až 6. mája, teda dva dni pred koncom vojny, 11. americkou obrnenou divíziou, to už bol značne oslabený neľudským zaobchádzaním a žalúdočnou chorobou.

Zastavme sa však ešte raz pri spomienkach Jána Ursínyho. Ten popisuje, že z Mathausenu sa nevrátili dnes rovnako zabudnutí národovci: farár z Martina Jozef Bučko (pamätná tabuľa je umiestnená v evanjelickom kostole pri budove Matice), ktorý zomrel iba dve hodiny po oslobodení, takisto aj poslanec Jozef Štunda. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí vo väzení prezradili mená spolupracovníkov, ako to popisuje Ursíny, mladý Daxner neprezradil žiadne podrobnosti.

Chorý Cyril po troch mesiacoch v koncentráku opúšťa loďou Rakúsko a vracia sa do Bratislavy 24. mája 1945. Vystúpi z lode, ale je značne podvýživený, preto cestou oddychuje. Snaží sa dostať k príbuznému Jankovi Jesenskému. Od únavy zaspal na ulici a z chladného počasia dostal zápal pľúc. Janko Jesenský a lekárska špička prof. Sumbol sa ho snažia do poslednej chvíle zachrániť. Doktor práv Cyril Svetozár Daxner však zomiera v nemocnici v Bratislave na Hlbokej ceste dňa 7. júna 1945 a je pochovaný na cintoríne pri Kozej bráne.

Osud nechcel, aby tento vzdelaný národovec vkráčal do povojnového života. Bola to veľká strata, keďže o jeho politické zapojenie mali záujem predstavitelia budúcej Demokratickej strany. Na druhej strane môžeme len hádať, aký by bol život nepoddajného Cyrila Daxnera po roku 1948. Predovšetkým, ak si uvedomíme tragický osud iných povstaleckých veliteľov, ako bol už spomínaný Viliam Žingor i Jozef Trojan, ktorých neskôr v justičných vraždách zavraždil stalinistický režim. Aj spomínaný politik Ján Ursíny bol prepustený z väzenia až po Stalinovej smrti v roku 1953.

Dvadsaťpäť rokov po skončení 2. svetovej vojny vyšla v roku 1970 útla knižka pod názvom „Iskry a plamene odboja vo vranovskom okrese.“ Mapovala zaujímavé osudy ľudí zapojených do odboja počas vojny, kde sú mnohé svedectvá venované Cyrilovi Daxnerovi. Publikácia bola vydaná počas normalizácie a všímala si predovšetkým členov komunistickej strany. Bola to škoda, lebo v nenávratne sa stratili spomienky príslušníkov občianskeho odboja, ktorí mali najbližšie k Daxnerovi. Mnohí sa po vojne odmlčali a nepriznávali sa k činnosti počas vojny. Bola to reakcia na perzekúcie viacerých členov odboja a dôstojníkov povstaleckej armády v päťdesiatych rokoch a ich ďalšie opomínanie v nasledujúcich desaťročiach.

Posledné udalosti v Európe však potvrdili, že naša doba je rovnako rozporuplná a nebezpečná ako tie minulé. Naliehavosť poznania objektívneho pohľadu našich dejín a osobností, ktoré ich spoluvytvárali, nebol nikdy tak aktuálny ako v súčasnosti. Obzvlášť to platí na ľudí ako Dr. Cyril Daxner. Poznajme minulosť, aby sme nestratili svoju budúcnosť!

predseda MS      JUDr.  Marián Gešper