Kto bol Dr. Cyril Daxner

Dr. Cyril Daxner – zabudnutý člen rodu Daxnerovcov

Cyril Daxner (20.7.1904 – 7.6.1945) patrí medzi významné, no bohužiaľ v rámci celoslovenských súvislostí zabudnuté osobnosti naÅ¡ich moderných dejín. Zomrel v mladom veku nedožitých 41 rokov, iba niekoľko dní po skončení ničivej 2. svetovej vojny, no jeho život bol bohatý na udalosti a odvážne činy. Súčasne bol jedným z posledných významných členov starobylého slovenského rodu Daxnerovcov, ktorý splodil Å¡tyri generácie advokátov, tri generácie významných slovenských politických činiteľov, ale aj aktívnych predstaviteľov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v 19. až 20. storočí. V Å¾ivote práve spomínaného Cyrila sa akoby skoncentrovali peripetie tejto pozoruhodnej rodiny a slovenského národa. V určitom ohľade je Cyril Daxner symbolickou postavou, keďže jeho osud sa v mnohom podobá na životy iných národovcov, po ktorých sa po čase zľahla zem a ich inÅ¡pirujúce životné osudy musíme nanovo objavovaÅ¥.

Kto je vlastne Dr. Cyril Daxner? Presvedčený národovec, slovenský dôstojník, hrdina Malej vojny z marca 1939, organizátor Slovenského národného povstania na východnom Slovensku, advokát a mladý martýr umučený nemeckým nacizmom. Búrlivý život nebol zdrojom náhody, vÅ¡etko tkvie v hlbokých rodinných koreňoch. Cyrilov starý otec nebol nik iný než Å tefan Marko Daxner – spolupracovník Ľudovíta Å túra a jeden z vedúcich predstaviteľov Slovenského povstania z rokov 1848 až 49. Å tefan Marko Daxner (28.12.1822 – 11.04.1891) bol taktiež profesijne advokát, ale súčasne aj ideológ národného hnutia a tvorca politického programu aktuálneho až do roku 1918. V neposlednom rade ho poznáme ako spoluzakladateľa Matice i neohrozeného obrancu evanjelickej cirkvi a. v. pred maďarizáciou na Gemeri a Honte.

Prekvapením bude, že Cyrilov otec Ivan je rovnako významnou osobnosÅ¥ou. Ivan Daxner (2.2.1860 – 28.12.1935) má priamu spoluúčasÅ¥ na vytvorení ÄŒesko-slovenskej republiky. Podpisoval Clevelandskú a Pittsburskú dohodu – teda známe dokumenty, ktoré viedli k oslobodeniu od stáročnej rakúsko-uhorskej nadvlády. Bol súčasne tajomníkom Slovenskej ligy, jednej z najstarších slovenských organizácií na americkom kontinente. Zo Å¡iroko rozvetveného príbuzenstva, ktoré nemôžeme celý vymenovaÅ¥, je treba spomenúť Karola Kuzmányho, prvého historického podpredsedu Matice slovenskej a superintendenta Evanjelickej cirkvi a. v., ktorý bol Cyrilov prastarý otec. Medzi blízkych príbuzných patrili napr. Janko Jesenský (30.11.1874 – 27.12.1945), slovenský spisovateľ, advokát, politik a prvý slovenský nositeľ titulu národný umelec. ÄŽalej jeho bratranec Juraj JanoÅ¡ka (16.10.1882 – 23.4.1945) advokát, zastupujúci župan, istý čas dokonca predseda Slovenskej národnej strany v medzivojnovom období, účastník SNP, ktorý podobne ako Cyril zomrel tragicky v poslednom vojnovom roku 1945.

Životopis Cyrila Daxnera nie je komplexne spracovaný v  samostatnej publikácii, no odkazy k jeho osobnosti sa nachádzajú vo viacerých zborníkoch a historických prácach. Poukazujú na význam Cyrila Daxnera v troch oblastiach a to: v aktívnej účasti v bojoch počas Malej vojny z marca 1939, v organizácií SNP na východnom Slovensku a v nezanedbateľnej kultúrnej i cirkevnej stope, ktorú zanechal v hornozemplínskej – vranovskej oblasti.

Cyril Svetozár Daxner sa narodil 20. júla 1904 v Tisovci v okrese Rimavská Sobota. Rodičovský dom mu bol zdrojom lásky k národu a už v detstve si odnášal záujem o národné veci, idealizmus a predsavzatie stáť na strane spravodlivosti. Cyril Daxner vychodil ľudovú Å¡kolu v rodnom Tisovci, neskôr v roku 1923 maturoval na Gymnáziu v Martine. Práve martinské prostredie upevnilo jeho svetonázor, ktorý si priniesol z rodičovského domu. Nasledoval svojich predkov a začal Å¡tudovaÅ¥ právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení Å¡túdia a získaní doktorátu z práva sa symbolicky vrátil krátko do martinského prostredia, keď pracoval ako redaktor Národných novín. Vojenskú prezenčnú službu vykonával ako delostrelec v meste Vranov nad Topľou, ktoré významne zasiahne do jeho života. Hornozemplínsky kraj mu učaroval a po zložení advokátskej skúšky si v roku 1934 otvoril advokátsku kanceláriu priamo v tomto meste.

Daxner pôsobil v meste desaÅ¥ rokov a za toto obdobie si vybudoval významný vplyv. Bol známy originálnymi názormi, aktívnym spoločenským i kultúrnym životom, advokátskou praxou, sociálnym cítením a pomocou obyčajným ľuďom. VÅ¡etko toto spôsobilo, že meno Daxner medzi ľuďmi v regióne rezonuje aj po sedemdesiatich rokoch, pričom mnohí ani nepoznajú vÅ¡etky jeho činy a celé rodinné pozadie. V neposlednom rade bol C. Daxner presvedčený kresÅ¥an a stal sa prvým dozorcom Evanjelického cirkevného zboru a. v. vo Vranove. Dodnes to pripomína druhá pamätná tabuľa v Chráme Ducha Svätého. Spoločensky aktívny Cyril bol aj zakladateľom rybárskeho spolku v meste – zaujímavosÅ¥, ak si uvedomíme rozsah jeho záujmov a advokátske povolanie, ktoré mu zaberalo dosÅ¥ času.
Sotva tridsaÅ¥ročný Cyril si vÅ¡ak všímal aj európske politické dianie, čomu mu napomáhali vyspelejÅ¡ie jazykové znalosti – ovládal ruÅ¡tinu, maďarčinu a nemčinu. Daxner bol podľa spomienok idealista, nepatril k Å¾iadnemu politickému zoskupeniu, jeho jedinou politickou prioritou bola obrana národných práv Slovákov. Práve politické nezaradenie vÅ¡ak predznačilo jeho budúcu tragédiu a povojnové zabudnutie ! Rovnako si uvedomoval, že blížiaca vojnová kataklizma presahuje ľudácke, agrárnické či komunistické boje o moc. Nacizmus a pangermanizmus vyvolával v Åˆom odpor, ako dosvedčujú svedectvá jeho súčasníkov, jasne si uvedomoval ich skutočné svetovládne ciele a nebezpečenstvo predovÅ¡etkým pre slovanské národy. V roku 23. septembra 1938 prijal s nadÅ¡ením vyhlásenie mobilizácie a nastupuje do česko-slovenskej armády ako aktívna záloha. Po Mníchovskej dohode sa vracia sklamaný domov, čoskoro si vÅ¡ak znovu oblečie uniformu.

Dobrovoľník v Malej vojne

Mýtus Veľkého Uhorska mátal maďarskú politickú elitu počas celej existencie prvej ÄŒesko-slovenskej republiky (1918 – 1939). Vtedajší vládca maďarskej monarchie bez kráľa – regent admirál Miklóš Horthy, paradoxne admirál bez loďstva, dlho nemohol vzhľadom na vojenskú a hospodársku slabosÅ¥ maďarského Å¡tátu uskutočniÅ¥ expanzívne ciele voči svojim susedom. Maďarskí diplomati v Ríme a v Berlíne pripravovali úder na Slovensko celé roky, súčasne neverili, že by sa útoku niekto účinne postavil na odpor. Mali na to odskúšané príklady: Viedenskú arbitráž a tragédiu Podkarpatskej Rusi.

Pod dohľadom Nemeckej ríše a faÅ¡istického Talianska dňa 2.11.1938 sa v rakúskej metropole uskutočnil veľmocenský diktát, ktorý voÅ¡iel do dejín ako tzv. Viedenská arbitráž. Následkom bolo odtrhnutie územia južného Slovenska v prospech Maďarska. Kompas dejín sa nezadržateľne posúval k svetovej vojne. V tejto súvislosti sa zabúda, že niekoľko dní po rozpade západnými spojencami zradenej ÄŒesko-slovenskej republiky dňa 15. marca 1939 bola prvýkrát v jej dejinách vyhlásená aj samostatná Podkarpatská Rus pod názvom Karpatská Ukrajina. Maďarskí predstavitelia neváhali ani chvíľu a v ten istý deň maďarská armáda napadla nový Å¡tát. Rusíni a zvyÅ¡ky česko-slovenskej armády sa postavili na odpor, ale už 18. marca 1939, teda o tri dni Podkarpatská Rus padla. Tieto udalosti významne zasiahli do vedomia Cyrila Daxnera, mesto Vranov nad Topľou bolo totiž vzdialené od hraníc iba 80 km.

Po obsadení južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi bolo na rade Slovensko. Maďarské kolóny v rámci tzv. „malého rieÅ¡enia“ prekročili naÅ¡e východné hranice a postupovali na Stakčín, Starinu, Sobrance a Sninu. Slovenská armáda sa iba formovala, vojaci českej národnosti odchádzali, chýbali dôstojníci a velenie. Dobrovoľníci a vojaci v chvate nasadali na korby áut narýchlo naložené muníciou. Mladí slovenskí piloti stíhačiek a ľahkých bombardérov zo SpiÅ¡skej Novej Vsi v malých výškach napádali vojenské kolóny na línii Nižná Rybnica – Sobrance – Veľké Pavlovce a spôsobovali útočníkom Å¥ažké materiálne straty. V prudkých vzduÅ¡ných súbojoch sa zrážali slovenské stíhačky Avie B-534, bombardéry letov Å -328 s maďarskými Fiatmi CR-32. Ako odpoveď nato bolo uskutočnené maďarským kráľovským letectvom (zakúpenými nemeckými Junkersami JU-86) prvé hĺbkové bombardovanie stredoeurópskeho mesta – SpiÅ¡skej Novej Vsi 24. marca 1939! Práve v týchto pre Slovensko kritických okamihoch priÅ¡la aj hviezdna chvíľa poručíka (neskorÅ¡ie dosiahne hodnosÅ¥ nadporučíka) v zálohe Cyrila Daxnera. O postupe horthyovských jednotiek sa dozvedel vzhľadom na malé vzdialenosti bezprostredne. Potom ako dorazila informácia o maďarskom útoku, neváha a v priebehu niekoľkých hodín sa dobrovoľne hlási na veliteľstve v PreÅ¡ove. Nový minister národnej obrany Ferdinand ÄŒatloÅ¡ vydal rozkaz o obrane východných hraníc a poveril velením podplukovníka Augustína Malára. ZaujímavosÅ¥ou je, že v celej bývalej česko-slovenskej armáde boli v tých dňoch iba dvaja aktívni podplukovníci slovenskej národnosti – F. ÄŒatloÅ¡ a A. Malár. Práve na nich po odchode dôstojníkov českej národnosti zostalo bremeno najvyÅ¡Å¡ieho velenia.

Rudolf Strieženec jasne popisuje situáciu v prvých minútach vojny v známej reportáži „Stráž na východe“ a dôležitú časÅ¥ venuje práve C. Daxnerovi. V Äase bezprostredne po maďarskom útoku podplukovník Augustín Malár vysiela na front nového veliteľa a profesionálneho vojaka – majora Karola Kubíčka. Ten eÅ¡te v ten deň neskoro večer prichádza do Michaloviec a nahradzuje kpt. Å tefana Haššíka. V „Zemplínskej skupine“ vládne chaos, českí dôstojníci odovzdávajú velenie a prítomní slovenskí dobrovoľníci nemajú žiadne rozkazy. Mjr. Karol Kubíček chladnokrvne zorganizuje velenie, okrem iného na rozkaz podplukovníka A. Malára nasadzuje na front rýchlo zostavené jednotky ľahkých tankov a obrnených vozidiel, tie sú vÅ¡ak bez obsluhy, keďže českí vojenskí profesionáli odiÅ¡li. Poručík delostrelectva Cyril Daxner, ktorý sa hlásil priamo u A. Malára, najprv bojuje ako dôstojník v delostreleckej batérii pri Sobranciach, potom preberie velenie práve nad tzv. „útočnou vozbou“ zostavených z obrnených vozidiel. Závažným problémom s ľahkými tankami a obrnencami bol vÅ¡ak v tom, že neznámi sabotéri nasypali do motorov piesok, čím ich v podstate znefunkčnili. S vynaložením obrovského úsilia sa podarí Cyrilovi Daxnerovi a jeho spolubojovníkom spojazdniÅ¥ päť obrnencov typu OA vzor 30 vyzbrojených Å¥ažkými guľometmi, ktoré sú okamžite nasadené v hlavnom a najsilnejÅ¡om južnom smere útoku maďarského VIII. armádneho zboru. Pridávajú sa k nemu mladí dobrovoľníci poväčšine chlapci z preÅ¡ovského telegrafného práporu a zopár starších profesionálov. Dr. Cyril Daxner a jeho jednotka napriek tomu, že nemala skúsenosti s takýmto druhom vozidiel, je nasadená do prudkých bojových v okolí Nižnej Rybnici. Slovenskí vojaci, ako popisuje Rudolf Strieženec, úspeÅ¡ne nahradili vedomosti nadÅ¡ením a obetavosÅ¥ou. Počas bojov v zemplínskej oblasti prejavili skutočnú odvahu, čo v spomienkach uviedli napríklad aj viacerí maďarskí dôstojníci. Cyril Daxner napriek veliteľskej hodnosti nesedel v zázemí, zúčastnil sa nasadenia aj osobne priamo na frontovej línii. Pri bojovom strete s horthyovskými Maďarmi iba o vlások ujde smrti, keď sa mu podarí na poslednú chvíľu vyliezÅ¥ zo zasiahnutého obrneného vozidla, no jeho vodičovi výbuch zmrzačí ruku. Boje si vyžiadali straty na životoch prísluÅ¡níkov obrnených jednotiek, ale slovenskí vojaci rozkaz splnili. Práve zostavená útočná skupina obrnených vozidiel zohrala spolu s nasadením letectva kľúčovú úlohu v spomalení a neskorÅ¡om zastavení agresie maďarských jednotiek. Z odvážnych slovenských prísluÅ¡níkov “útočnej vozby” pod velením Cyrila Daxnera treba spomenúť: čat.asp. Juraja Ťažára, des. Antona Lieskovského, slob. Jána Nenkyho, slob. Jána Kubíka, voj. Jozefa Bednára a legendárneho hrdinu “Malej vojny” Mikuláša Klanicu, ktorý padol práve počas týchto bojov.

HÅ•stka dôstojníkov, ku ktorej patril nadporučík Cyril Daxner, má veľkú zásluhu v niekoľkodňových bojoch o východné Slovensko. Títo mladí dôstojníci, poddôstojníci i vojaci prepísali históriu v najzávažnejších chvíľach. V tom čase čakali v zálohe ďalÅ¡ie maďarské zoskupenia v blízkosti Nitry v rámci tzv. „veľkého rieÅ¡enia.“ Minimálne sa počítalo s obsadením územia po Poprad v rámci diplomatického žargónu „fait a compli,“ teda postavenie pred hotovú vec, ktorú už nemožno vziaÅ¥ spaÅ¥. Admirál M. Horthy vedel, čo robí, veď medzi predstaviteľmi vtedajÅ¡ieho Poľska a Maďarska prebiehala horúčkovitá komunikácia o vytvorení spoločnej hranice a koordinácii vojenských krokov. Nemožno si predstaviÅ¥, čo by stalo, keby mladá Slovenská republika padla iba niekoľko dní po vyhlásení samostatnosti – podobne ako Podkarpatská Rus. Ktovie, aký by bol vývoj v roku 1944, či by bolo SNP, ako by sa konÅ¡tituovali ústavne pomery v 1945? Nasadenie dobrovoľníkov a mechanizovaných jednotiek bolo o to dôležitejÅ¡ie, keďže Nemci zostali „verní svojej povesti“ a zakázali presunúť slovenskej armáde na východ Å¥ažké zbrane a to napriek tomu, že dňa 23. marca 1939 so slovenskou vládou podpísali tzv. „Ochrannú zmluvu!“ V prvých kritických okamihoch maďarského útoku zostali jediné motorizované zbrane, ku ktorým patril nadpor. Cyril Daxner. Boje sa nakoniec zastavili, ale zrážky trvali eÅ¡te v máji 1939. Horthyovskí generáli vÅ¡ak obsadenie Slovenska už nikdy neuskutočnili!

Na päťdesiate výročie Malej vojny sa uskutočnila v Michalovciach roku 1993 konferencia historikov mapujúca vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939, z ktorej bola vydaná publikácia Malá vojna. V kapitole venujúcej sa dobrovoľníkom a nevojenským jednotkám je zvláštna časÅ¥ porovnávajúca dvoch, ako píše Ján Korček, prominentných dôstojníkov, ktorí tak fanaticky bojovali proti horthyovcom. IÅ¡lo o kpt. Å tefana Haššíka a nadpor. Cyrila Daxnera. „VonkajÅ¡ie ohrozenie motivovalo k zjednoteniu a spolupráci. AvÅ¡ak ako to už býva – iba nakrátko, dočasne. Stovky dobrovoľníkov, spoločne bojujúcich proti agresii v malej vojne, preskupil vývoj v nasledujúcich rokoch na rôzne strany domácej barikády.“ Kontrastným príkladom sú práve títo dvaja presvedčení národovci a odvážni bojovníci: Haššík sa stane županom a neskôr ministrom obrany Slovenského Å¡tátu. C. Daxner organizuje Povstanie. Å . Haššík skončí v emigrácii, bude odsúdený na trest smrti a domov sa nikdy nevráti. C. Daxner umiera tragicky tesne po 2. svetovej vojne. Príbehy, ktoré vÅ¡eličo vypovedajú o naÅ¡ich dejinách a zložitosti obdobia, ktorým musel prejsÅ¥ slovenský národ v 20. storočí. Nepredbiehajme. Píše sa rok 1939 a demobilizovaný nadporučík Daxner sa vracia domov do Vranova nad Topľou. Pre jeho osobnosÅ¥ je charakteristické, že bez zaváhania ukryje časÅ¥ vojenského materiálu v blízkych horách. Sú dôkazy, že už v roku 1939 v rozhovoroch predpovedá vÅ¡eobecnú vojnu medzi Nemeckom a sovietskym Ruskom. Urobil aj prvé kroky k budúcemu organizovaniu odboja.

Spoluorganizátor SNP

C. Daxner bránil s nasadením života Slovenskú republiku v marci 1939, no nemohol sa stotožniÅ¥, čo priniesol nasledujúci politický život. Nezatváral oči nad okupáciou južného a východného Slovenska, postupným nárastom nemeckého vplyvu na Å¡tát, presadzovanie nacistických metód do spoločnosti a nasadenie slovenskej armády na východnom fronte. Daxnera tento vývoj nenechával chladným a v tomto ohľade zostal verný ideám starého otca Å tefana Marka Daxnera a otca Ivana Daxnera. Svoj ďalší politický život orientoval na priamy odpor proti nemeckému snaženiu ovládnuÅ¥ Európu a bol jedným z najvýznamnejších organizátorov občianskeho odboja na východnom Slovensku. Vo svojich krokoch vÅ¡ak nebol opatrný a svojimi politickými názormi sa veľmi netajil.

Po zatiahnutí slovenskej armády do vojny na východe do ruských šírav sa slovansky orientovaný Cyril Daxner čoraz častejÅ¡ie zapájal do víru vojnových udalostí. Využíval pritom svoje Å¡iroké pracovné, rodinné a osobné kontakty. V  dome, v ktorom žil a pracoval a ktorý dodnes stojí v centre Vranova, sa zbiehali nitky odboja, pričom nadväzoval spojenia s občianskymi hnutiami v Humennom, Bardejove, Stropkove, ale aj v Bratislave.

V roku 1943 dôjde k zaujímavému stretnutiu dvoch osobností odboja. Za účelom získania podpory výcviku pre budúcu partizánsku skupinu vycestuje v roku 1943 do Vrútok. Vo Vrútkach sa stretáva s Viliamom Žingorom,  budúcim vojenským veliteľom 2. partizánskej brigády M. R. Å tefánika. Spolupráca bola nadviazaná, ale vÅ¡etky ciele sa vzhľadom na vývoj situácie nedotiahli do konca. Žingorov osud je taktiež tragický a príznačný pre slovenské dejiny 20. storočia. Po roku 1948 sa stal obeÅ¥ou perzekúcií gottwadovského režimu, najmä kvôli svojim protikomunistickým vyjadreniam. Napriek povstaleckým zásluhám ho obvinia z rozvratnej činnosti, odsúdia na trest smrti a v roku 1950 nemilosrdne popravia. Ako uvádza historik Peter Å afranko v súvislosti s Äalšími zaujímavými stretnutiami: „Cyril Daxner pri zabezpečovaní potrieb pre partizánov sa stretol podľa niekoľkých svedectiev v marci 1944 v HanuÅ¡ovciach aj s veliteľom ÄŒapajevovcov – I. K. Baľutom a legendárnym Ľudovítom Kukorellim, vtedy známym pod krycím meno Martin. Tu im bol rozdelený finančný balík, ktorý sprostredkoval z Bratislavy Dr. Michal Barbarič a bol určený na podporu partizánskej činnosti.“ Bolo to vari posledná organizačná spolupráca Cyrila Daxnera a Ľudovíta Kukorelliho. Ani ten sa konca vojny nedožije a zomiera za dodnes nevyjasnených okolností pri prechode frontu dňa 24.11.1944. Ako jediný povstalecký veliteľ mal slávnostný pohreb v Dóme sv. Alžbety v KoÅ¡iciach, odpočíva na vojenskom cintoríne v KoÅ¡iciach.

Občiansky odboj sa z mesta Vranov nakoniec rozšíril aj do obcí, kde ho podporovali hlavne ľudia osobne úzko prepojení s C. Daxnerom. V zimnom období sa jeho vila stala domovom viacerých ruských vojnových zajatcov, ktorí utiekli z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Tu dostali potraviny i oÅ¡atenie. Postupne boli zaradení do partizánskych jednotiek Pučkov, ÄŒapajev, Pugačov pôsobiacich v tunajÅ¡om regióne. Cyril Daxner mal významný podiel na založení vranovskej partizánskej skupiny. Opieral sa pritom o  zásadu spolupráce so vÅ¡etkými zložkami slovenského ilegálneho odboja. TunajÅ¡ia odbojová činnosÅ¥ sa stávala tŕňom v oku Ústrednej Å¡tátnej bezpečnosti. Za pomoci svojich agentov – jeden z nich bol desiatnik slovenskej armády Miro Barták, ktorý prispel k odhaleniu vranovskej skupiny, získala Å¡tátna bezpečnosÅ¥ informácie o ilegálnom hnutí Daxnera a jeho spolupracovníkov. Daxner, jeho rodina a známi sa kontaktovali  s mnohými ľuďmi a dôsledne nepreverovali osoby, s ktorými sa dostali do styku. To umožnilo ÚŠB nasadiÅ¥ spomínaného konfidenta, ktorý mal pre partizánov zabezpečiÅ¥ zbrane zo zásob slovenskej armády.

Dom Cyrila Daxnera v centre mesta bol 19. apríla 1944 obkľúčený prísluÅ¡níkmi Ústrednej Å¡tátnej bezpečnosti. Podľa svedectiev sa Cyril Daxner nechcel vzdaÅ¥. Jeho gazdiná, aby zabránila zabitiu pri beznádejnej prestrelke, mu skryla osobnú piÅ¡toľ. Bol zatknutý spolu s manželkou a jej sestrou a následne vypočúvaný. Od 15. mája 1944 väznený v zaisÅ¥ovacom tábore v Ilave a neskôr v Bratislave.

Tragika životného osudu

Ján Ursíny vo svojich pamätiach „Z môjho života“ napísaných po 2. svetovej vojne v Äase, keď ako vedúci činiteľ bývalej Demokratickej strany nemohol rátaÅ¥ s ich vydaním v socializme, spomína Cyrila Daxnera hneď niekoľkokrát v súvislosti s jeho zatknutím a pobytom vo väzeniach. Neznámym faktom je, že prvá slovenská novinárka z povolania a súčasne bývalá redaktorka Slovenského denníka (vydávaného slovenskými agrárnikmi) Oľga Hamaľová-Grebeníková intervenovala u svojho bývalého kolegu novinára Alexandra Macha za viacerých uväznených prísluÅ¡níkov odboja. Medzi nimi aj vo veci oslobodenia Cyrila Daxnera. Å aňo Mach ako minister vnútra pomohol slovenským komunistom Gustávovi Husákovi a Ladislavovi Novomeskému, ale aj menej známym členom občianskeho odboja. Å aňo Mach vyhovel síce novinárke Oľge Hamaľovej pri viacerých osobách, pomohol aj uväznenej Cyrilovej manželke Xénii, no pri mene Daxner zostal prekvapivo odmeraný. Hamaľová akoby tuÅ¡ila tragický osud Dr. C. Daxnera. Vytrvalo a nevzdávajúc sa opakovane vynakladala veľké, ale bohužiaľ márne úsilie ho zachrániÅ¥. Vytrhnúť Cyrila z nemeckého kolotoča smrti už nebolo možné.

Ako spomína Ján Ursíny: „V čase, keď Nemci prestali dôverovaÅ¥ Machovi a slovenskej vláde vôbec, zmocnilo sa gestapo naÅ¡ich politických väzňov. Dr. C. Daxner bol prevezený z väznice policajného riaditeľstva na krajský súd. Oľge Hamaľovej sa peňažnými úplatkami podarilo vymôcÅ¥ z gestapa viacerých politických väzňov, žiaľ v prípade Cyrila Daxnera sa to nepodarilo. Gestapo ho nakoniec vo februári 1945 napriek protestu slovenského prokurátora odvlieklo, a tak sa Daxner ocitá pred väzenskou bránou koncentračného tábora Mathausen. Do tohto tábora, ako spomína Ján Ursíny, boli presunutí viacerí slovenskí národovci, kňazi a intelektuáli. Nebola to náhoda. Mathausen bol určený práve na vyhladzovanie inteligencie, kresÅ¥anských aktivistov a proti nemeckému nacizmu zameraných intelektuálov. Medzi nich bezpochyby patril mladý Daxner.

Mauthausen a Gusen I. boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byÅ¥ najprísnejšími pre „nenapraviteľných politických protivníkov tretej ríše.“ Podmienky sa považovali za výnimočne neznesiteľné, dokonca aj na koncentračný tábor. Mauthausen mal neslávne známy kameňolom s tzv. schodmi smrti, ktorých fotku sme mohli vidieÅ¥ v mnohých dokumentárnych filmoch.

Pre Cyrila Daxnera bolo neÅ¡Å¥astím, že tábor bol oslobodený až 6. mája, teda dva dni pred koncom vojny, 11. americkou obrnenou divíziou, to už bol značne oslabený neľudským zaobchádzaním a Å¾alúdočnou chorobou.

Zastavme sa vÅ¡ak eÅ¡te raz pri spomienkach Jána Ursínyho. Ten popisuje, že z Mathausenu sa nevrátili dnes rovnako zabudnutí národovci: farár z Martina Jozef Bučko (pamätná tabuľa je umiestnená v evanjelickom kostole pri budove Matice), ktorý zomrel iba dve hodiny po oslobodení, takisto aj poslanec Jozef Å tunda. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí vo väzení prezradili mená spolupracovníkov, ako to popisuje Ursíny, mladý Daxner neprezradil žiadne podrobnosti.

Chorý Cyril po troch mesiacoch v koncentráku opúšťa loďou Rakúsko a vracia sa do Bratislavy 24. mája 1945. Vystúpi z lode, ale je značne podvýživený, preto cestou oddychuje. Snaží sa dostaÅ¥ k príbuznému Jankovi Jesenskému. Od únavy zaspal na ulici a z chladného počasia dostal zápal pľúc. Janko Jesenský a lekárska Å¡pička prof. Sumbol sa ho snažia do poslednej chvíle zachrániÅ¥. Doktor práv Cyril Svetozár Daxner vÅ¡ak zomiera v nemocnici v Bratislave na Hlbokej ceste dňa 7. júna 1945 a je pochovaný na cintoríne pri Kozej bráne.

Osud nechcel, aby tento vzdelaný národovec vkráčal do povojnového života. Bola to veľká strata, keďže o jeho politické zapojenie mali záujem predstavitelia budúcej Demokratickej strany. Na druhej strane môžeme len hádaÅ¥, aký by bol život nepoddajného Cyrila Daxnera po roku 1948. PredovÅ¡etkým, ak si uvedomíme tragický osud iných povstaleckých veliteľov, ako bol už spomínaný Viliam Žingor i Jozef Trojan, ktorých neskôr v justičných vraždách zavraždil stalinistický režim. Aj spomínaný politik Ján Ursíny bol prepustený z väzenia až po Stalinovej smrti v roku 1953.

DvadsaÅ¥päť rokov po skončení 2. svetovej vojny vyÅ¡la v roku 1970 útla knižka pod názvom „Iskry a plamene odboja vo vranovskom okrese.“ Mapovala zaujímavé osudy ľudí zapojených do odboja počas vojny, kde sú mnohé svedectvá venované Cyrilovi Daxnerovi. Publikácia bola vydaná počas normalizácie a všímala si predovÅ¡etkým členov komunistickej strany. Bola to Å¡koda, lebo v nenávratne sa stratili spomienky prísluÅ¡níkov občianskeho odboja, ktorí mali najbližšie k Daxnerovi. Mnohí sa po vojne odmlčali a nepriznávali sa k Äinnosti počas vojny. Bola to reakcia na perzekúcie viacerých členov odboja a dôstojníkov povstaleckej armády v päťdesiatych rokoch a ich ďalÅ¡ie opomínanie v nasledujúcich desaÅ¥ročiach.

Posledné udalosti v Európe vÅ¡ak potvrdili, že naÅ¡a doba je rovnako rozporuplná a nebezpečná ako tie minulé. NaliehavosÅ¥ poznania objektívneho pohľadu naÅ¡ich dejín a osobností, ktoré ich spoluvytvárali, nebol nikdy tak aktuálny ako v súčasnosti. Obzvlášť to platí na ľudí ako Dr. Cyril Daxner. Poznajme minulosÅ¥, aby sme nestratili svoju budúcnosÅ¥!

predseda MS      JUDr.  Marián GeÅ¡per