Školstvo a mesto Vranov nad Topľou

Výsledky systematického archeologického výskumu dovoľujú už pomerne presne rekonÅ¡truovaÅ¥ obraz o najstarÅ¡om osídlení územia dneÅ¡ného mesta a jeho blízkeho či vzdialenejÅ¡ieho okolia.

Archeológovia predpokladajú osídlenosÅ¥ údolia Tople a Ondavy už od starÅ¡ej doby kamenej (paleolitu). Zatiaľ máme najstarší doklad o Ä¾udskej činnosti v tejto oblasti zo stredopaleolitického obdobia (120.000-40.000 pred n. l.). Sú to artefakty z Komáran, Soli a Banského. Bohato sú zastúpené nálezy z 5. tisícročia pred n. l. , svedčiace o Å¾ivote prvých poľnohospodárov v povodí Tople (Vranov-ÄŒemerné, sečovská Polianka, Soľ a i.).

Z konca 3.tisícročia pred n. l. pochádzajú pamiatky o roľnícko-pastierskom obyvateľstve, ktoré svojich zomrelých prísluÅ¡níkov pochovávalo pod mohutnými mohylami (na území okresu od ÄŽapaloviec po Kladzany. Ojedinelým je zatiaľ nález  zo starÅ¡ej doby bronzovej (Komárany), ale o to bohatÅ¡ie je zastúpená mladÅ¡ia doba bronzová (Vranov-ÄŒemerné, VyÅ¡ný Žipov, Michalok, Ruský Kazimír, Nižný Hrabovec  a i.). Archeologické lokality mladÅ¡ej doby železnej poznáme zo Skrabského, Jastrabia a Sedlísk-Podčičvy. Doba rímska (1. – 4. stor. n. l.) je zastúpená nálezmi z Vranova-ÄŒemerného, ÄŒaklova, Soli, Jastrabia, ÄŒičavy, ako aj žiarovým pohrebiskom v katastri obce Kvakovce na brehu vodnej nádrže DomaÅ¡a.

Za nesmierne cenné z hľadiska naÅ¡ich najstarších národných dejín považujeme nálezy slovanských sídlisk vo Vranove-Lomnici, Vranov-centrum, Vranov-ÄŒemerné, ale aj v okolitých obciach, dokazujú kontinuitu osídlenia tohto regiónu v pred veľkomoravskom a veľkomoravskom období po veľkomoravskom. Toto konÅ¡tatovanie platí aj pre poznanie počiatkov dejín samotného Vranova, ktorého územie vykazuje historickú kontinuitu veľkomoravského obdobia nepretržite až po súčasnosÅ¥.

Hoci sa včasnostredoveká osada Vranov po prvý raz spomína v registroch pápežského desiatku z r. 1333-1337, je nepochybné, že jestvovala už pred 14. storočím. Nepriamo na to poukazuje jej  zemepisná poloha a starobylý slovenský názov, ale najmä sídelno-spoločenská rozvinutosÅ¥, ktorú už pred rokom 1333 reprezentovala vranovská farnosÅ¥, ako jediná cirkevnosprávna inÅ¡titúcia na hradnom panstve ÄŒičva ( o ktorého existencii máme správu z roku 1270).

Až do začiatku 16. storočia Vranov a rozsiahle feudálne panstvo (s hradmi ÄŒičva, Vranov a Skrabské) patrilo magnátskej rodine Rozgoňovcom (šľachticom z Rozhanoviec). Ich zásluhou sa už v priebehu prvej polovice 14. storočia uskutočnila transformácia osady v stredoveké poddanské mestečko. V roku 1350 Ľudovít I. povolil konanie trhu vo Vranove každý pondelok, čím sa zrejme legalizovala stará trhová radícia. Tou istou listinou panovník udelil šľachticom z Rozhanoviec právo meča, ktoré zabezpečovalo ochranu nielen samotnému rodu  pred zbojníkmi a zločincami, ale aj kupcom a obchodníkom, prechádzajúcich týmto územím. Rozvoju obchodných stykov a rastu remeselnej výroby napomáhali aj ďalÅ¡ie výsady, ktoré mestečku udelil kráľ Matej (v roku 1458 vyberanie mýta pri Vranove a Zámutove a roku 1461 právo jarmoku a právo skladu).  Výhodná zemepisná poloha na obchodnej ceste smerujúcej do Poľska zabezpečila Vranovu roku 1540 významné právo tridsiatku (vranovská colnica bola filiálkou kráľovského colného úradu v KoÅ¡iciach).

Mestské obyvateľstvo sa venovalo predovÅ¡etkým remeslám, obchodu a roľníctvu. Už zo začiatku 16. storočia máme údaje o existencii spoločného cechu majstrov (1570). V tomto období mali pravdepodobne svoj cech aj mäsiari. Poslednou cechovou organizáciou vranovských remeselníkov bol čižmársky cech, založený roku 1725.

Zápas o stavovské a náboženské slobody bol hlavnou príčinou protihabsburských povstaní, ktoré od začiatku 17. stor. do 18. stor. viedla uhorská nekatolícka šľachta. Väčšina týchto povstanísa buď priamo alebo nepriamo dotkla aj dejín Vranova a jeho okolia. AvÅ¡ak udalosÅ¥ou, ktorá bezpochyby najcitlivejÅ¡ie zasiahla tu žijúce obyvateľstvo, bolo bezo sporu východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Priebeh povstania vo vranovsko-zámutovskej oblasti mal najdramatickejší spád, keďžeo Å¾ivot tu priÅ¡lo dvanásÅ¥ osôb. Tomu zodpovedala aj odplata zo stranyvrchnosti, keď tzv. horúcim právom vranovským na smrÅ¥ obesením bolo odsúdených41 účastníkov povstania.

Ani udalosti revolučných rokov 1848-1849neovplyvnili pozoruhodnejÅ¡ie hospodársko-spoločenské pomery mestav nasledujúcom období. Vranov už od začiatku 19. storočia hospodárskyupadal a stal sa typickým poľnohospodárskym mestečkom s menejvýznamnou remeselnou a obchodnou činnosÅ¥ou. Sčasti si udržal významspoločensko-politického centra, hlavne preto, že sa stal sídlom okresu. Národnostne bol Vranov v polovici 19. storočia eÅ¡te slovenským mestečkom. Dôsledky násilne uskutočňovanej maďarizácie sa prejavili už v roku 1910, keď z celkového počtu obyvateľov už len 27,5 % sa prihlásilo k slovenskej národnosti. PriaznivejÅ¡ia bola situácia v obciach okresu, kde slovenskúnárodnosÅ¥ udalo 72 % obyvateľov.

Za tejto situácie bol vznik ÄŒeskoslovenskej republiky právom považovaný za medzník v Å¾ivote slovenského národa.

          Vo Vranove, podobne ako aj v ostatných bývalých zemepanských mestečkách sa zachovalo málo umeleckohistorickýchpamiatok. NajcennejÅ¡ou architektonickou pamiatkou je rím.-katolícky kostol Narodenia P. Márie zo 16. storočia. Predstavuje typ neskorogotickej monumentálnej sakrálnej stavby. Vysoká masívna veža bola koncom minulého storočia regotizovaná v duchu romantickej pseudogotiky. Pôvodný gotickýinteriér sa nezachoval. DneÅ¡ná jednotná ucelená baroková výzdoba interiéru pochádza z prvej polovice 18. storočia. Umeleckohistoricky cenné barokové oltáre a kazateľnica pochádzajú z dielne koÅ¡ického rezbára Jozefa Hartmanna. Vysoká valená klenba s lunetami dostala v roku 1754 nádhernú freskovú výzdobu, ktorej autorom je významný český maliar Ján Lukáš Kracker. Dodnes sa zachovali fragmenty pôvodných fresiek.

          Vranovský kostol opatruje cennú liturgickú súpravu, ktorá pozostáva z barokovo-rokokovej monÅ¡trancie, kalicha, cibória, pacifikálu a kalicha. Tento chrámový poklad, pozlátené striebro, zdobené tepaným a emailovým dekorom, vyhotovil pre vranovský kostol v rokoch 1759-61 levočský zlatník Ján Szilassy.

          Budova kláštora paulínov pochádza z druhej polovice 17. storočia. Dvojpodlažná budova má klasistickú úpravu. Portál je barokový. Na jednom klenbovom poli v interiéri je nástropná maľba od J. L. Krackera (1765).

Oba kostoly – evanjelickej cirkvi a. v. a evanjelickej cirkvi reformovanej – boli postavené v prvej polovici 20. storočia.

Počiatky Å¡kolstva vo Vranove siahajú do 14. storočia, kedy okrem trhu, ktorý vplýval na rozvoj materiálnej kultúry, jestvovala popri farách i Å¡kola zameraná na výučbu liturgickému spevu a na výučbu čítania a rátania. Prvé písomné údaje týkajúce sa vranovskej Å¡koly pochádzajú z druhej polovice 15. storočia, kedy sa vo Vranove usadil jeden zo Å¡kolských rádov, ktorý tu mal svoj kláštor, rád frantiÅ¡kánov. Existenciu tejto Å¡koly umožňuje síce pobyt tohto rádu, ale jej potrebu na kvalitatívne vyÅ¡Å¡om stupni, si vynucuje vcelku dynamický rozvoj mestečka.

            Podobne ako vo väčšine slovenských miest aj vo Vranove dochádza k zásadným zmenám na poli Å¡kolstva v spojitosti s prenikajúcou reformáciou. Svojich stúpencov získava reformácia najmä u maďarskej časti obyvateľstva. Z iniciatívy zemepána Vranova (rodiny Báthoryovcov, ktorým Vranov patril od začiatku 16. storočia), bolo v roku 1570 zriadené evanjelické humanistické gymnázium. Ján Rezník, autor známej práce Gymnasiologia, udáva jestvovanie Å¡koly v rokoch 1570-1636. Spomedzi  rektorov uvádza Å tefana Borhiho, Mateja Damascena, Demetra Verbitza a Michala Blažku. K opätovnému obnoveniu gymnázia doÅ¡lo na krátky čas v druhej polovici 17. storočia a opäť zaniklo po potlačení povstania Imricha Tokolyho.

Úpadok Å¡kolstva vo Vranove od začiatku 18. storočia je vlastne obrazom celkového hospodársko-spoločenského poklesu po satmárskom mieri. K zásadnej zmene nedoÅ¡lo ani po prijatí Å¡kolských a náboženských zákonov M. Teréziou a Jozefom II.

Jedným z najÅ¥ažších období v dejinách vranovského Å¡kolstva boli roky násilnej maďarizácie slovenského obyvateľstva. Podľa nariadenia úradov bolo aj vo Vranove zruÅ¡ené vzdelávanie v slovenskej Å¡kole a zriaďuje sa Å¡kola maďarská. Nielen odklon od slovenskej národnosti charakterizuje obdobie prelomu  19. a 20. storočia, ale aj neuveriteľne vysoká negramotnosÅ¥. Podľa Å¡tatistických údajov z roku 1910 bolo vo Vranove 42, 7 % negramotných (v okrese dokonca 55, 4 %).

Krokom vpred bol nesporne vznik ÄŒeskoslovenska a vytvorenie nových podmienok pre prácu Å¡kôl a učiteľov. Napriek významným zásahom do politiky nášho Å¡kolstva a v medzivojnovom období, nemôžeme nevidieÅ¥, s akými Å¥ažkosÅ¥ami sa rodila požiadavka obyvateľov nielen mesta Vranova, ale celého okresu, aby vo Vranove bla zriadená meÅ¡tianska Å¡kola (čiže Å¡kola druhého stupňa). Dlhodobý zápas bol úspeÅ¡ne zavÅ•Å¡ený 11. júla 1930, keď Ministerstvo Å¡kolstva a národnej osvety v Prahe výnosom č. 94752/30-I. dalo súhlas na založenie obecnej  meÅ¡tianskej Å¡koly koedukačnej s Äeskoslovenským vyučovacím jazykom. Pôvodný zámer na založenie Å¡tátnej meÅ¡tianskej Å¡koly ministerstvo financií neschválilo.

          Nová stránka dejín Å¡kolstva vo Vranove sa po viac než tristoročnej prestávke začala písaÅ¥ až začiatkom päťdesiatych rokov, keď sa vo Vranov stal opäť sídlom strednej Å¡koly – g y m n á z i a.

Doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc.